opäť som tohto roku, už po stýkrát, dostal otázku: „ Aké sú podľa Vás z ekologického hľadiska klady a zápory živých a umelých vianočných stromčekov?“
Medzi nami sa totiž nachádza veľké množstvo priaznivcov „živých“ vianočných stromčekov a argumentujú predovšetkým tradíciou, ale i vôňou ihličia. Proti nim v debatách stoja presadzovatelia umelohmotných stromčekov. Nižšie náklady či dokonca ekológia sú ich hlavnými argumentačnými zbraňami.
Myslím si, že možno by bolo treba začať tým, o čom sú Vianoce.
Pre kresťanov je to sviatok narodenia Ježiša. Jeho narodenie symbolizuje nový život pre človeka, pretože vďaka jeho príchodu na svet, smrti a zmŕtvychvstaniu môže byť každý spasený a dosiahnuť večný život.
Asi väčšina z nás vie, že tento kresťanský sviatok je prevzatá pohanská slávnosť, keď cirkev dala sviatkom zimného slnovratu, sláveného našimi predkami, kresťanský význam.
Ale aj pre našich slovanských predkov to boli optimistické sviatky.
A ten optimizmus, či kresťanský alebo staroslovanský, je pre mňa hlavným posolstvom Vianoc.
Fascinuje ma, že na začiatku zimy, keď čas biedy a strádania ešte len začínal, sa ľudia dokázali radovať z prvých krokov vracajúceho sa slnka. Možno, že práve toto, je tá vlastnosť, ktorá robí človeka človekom. Myslím si, že práve preto, že ľudia dokázali rozpoznať na premrznutých a zasnežených vetvičkách kvety novej jari, prežilo ľudstvo toľko zlého a je stále tu. Snáď práve to umenie vidieť za problémami svetlo jarných dní, snáď to umenie uvítať vracajúce sa slnko pri jeho prvých krokoch späť, dodávalo ľudom silu vydržať. Vydržať kruté zimy v drevených zruboch, vydržať roky neúrody, vydržať ďaleké cesty za hľadaním nového domova. Nech sa tomu hovorí zaťatosť alebo húževnatosť, či prezieravosť alebo plané snenie, nemali by sme zabudnúť, že vždy je potrebné pozerať sa ďaleko dopredu. Rozpoznať v budúcnosti čo nás čaká, tak ako to poznávali jednoduchí ľudia dávno pred nami. A nebáť sa v pravý čas osláviť návrat slnka, aj keď je ešte okolo hlboká a pochmúrna zimná noc.
A s týmito vianočnými sviatkami, či kresťanskými alebo staroslovanskými, sa mylne spája dnes tak obľúbený vianočný stromček.
Pre našich predkov, starých Slovanov, boli symbolom Vianoc v ich domovoch zelené vetvičky a chlieb Kračún. Kračún je starý názov slnovratových sviatkov a zelená čačina plnila pôvodne nie ozdobnú, ale ochrannú funkciu. Slovania ju strkali za dvere chlievov ako ochranu dobytka a za trámy v zrube ako ochranu celej rodiny.
S príchodom kresťanstva na naše územie pribudli do rodín jasličky. A tak to bolo stovky rokov.
Potom prišiel vianočný stromček ako preukázateľne nemecký meštiansky produkt. Objavil sa na území Nemecka súčasne s prvými holorubmi v sedemnástom storočí. Počas osemnásteho storočia sa tento zvyk rozšíril medzi vyššími nemeckými vrstvami. Počas devätnásteho storočia sa idea vyrúbanej jedličky ako pravého vianočného nemeckého symbolu začala šíriť aj do celého Rakúsko Uhorska.
Slováci a Česi sa myšlienke vianočného stromčeka dlho bránili argumentovaním neslovanského pôvodu tohto zvyku. Po roku 1900 ale stromčeky definitívne vytlačili obľúbené kresťanské jasličky.
Takže aký stromček?
Pre mňa je odpoveď jasná. Žiaden.
Oslavovať Vianoce, či už sme kresťania alebo máme iné vyznania, zbytočným zabíjaním akéhokoľvek života je popretím zmyslu tohto optimistického sviatku. Boj proti okolitej prírode a zbytočné zabíjanie je našej slovanskej morálke cudzie. Ak sme kresťania, vráťme do našich sŕdc Krista. Ako sa vraví: „Kdyby se Kristus tisíckrát narodil v Betlémě, není nám to nic platné, jestliže se nezrodí v našich srdcích.“
Ostatní sa nebojme osláviť návrat slnka, aj keď je ešte okolo hlboká a pochmúrna zimná noc. A všetci si k tomu napečme chlieb Kračún.
Slnko sa totiž vracia.
Prajem všetkým krásne a požehnané vianočné sviatky.
Ing. Juraj Lukáč
Zimný slnovrat 2009