Príbeh jednej svorky

Tak ako v každej vlčej svorke (alebo ak chcete rodine), aj v tej, o ktorej vám porozprávam, sa dodnes vystriedalo veľa členov. Malých i veľkých, chudých i takých, no, pri sebe. Ušatých i na prvý pohľad obyčajných. Niektorí si tu v tejto divočine behajú už dlho, iní majú život ešte len pred sebou.

Čím je ale táto svorka neobyčajná, je jej vnútorná sila. Ako keď sa postavíte pred tristoročný buk a on tam nehybne nad vami stojí, láme koncami konárov vietor, pohlcuje žiaru slnka a drží pohromade zem pod vašimi nohami. Jej teritóriom už dávno nie je len kúsok lesa, kde by sa tiesnila a čakala, čo sa jej ujde. Ona sa napodiv púšťala stále ďalej a ďalej, odvážila sa i na holiny a do jednotvárných smrečín. Dávala o sebe vedieť na každom kroku a strome zreteľnými značkami. Poznám veľa svoriek, kde alfou a omegou je nažrať sa, či preživoriť ďalší rok. Poznám aj veľké a silné svorky, ktoré ma však i napriek tomu zaujali len nakrátko. Možno kvôli tomu, že som síce po mnohých svorkách našiel veľa stôp, no inak nič zvláštne. Je to, akoby ste splavovali potoky a rieky, malebné, živé a majestátne, no poskytujúce potešenie len chvíľkovo, kým neskončia v turbínach vodnej elektrárne. No jedna rieka by si šla svojou vlastnou cestou. Tak ako kedysi, keď tu ešte neboli elektrárne, ani ľudia. Silná a jedinečná. Rúcajúca hrádze i dogmy. Spájajúca všetkých a všetko.

Táto svorka však už poučila mnohých bačov, že je dobré mať pastierskych psov. Popreháňala a uštvala mnoho divej zveri, čo si myslela, že v lesoch môže všetko. Postavila sa i strojom, keď sa pustili tam, kde je prvoradý les. A naučila ľudí vnímať divokú prírodu a jej dôležitosť pre krajinu.

Podľa posledných údajov evidovaných ministerstvom vnútra je na Slovensku 11930 svoriek. Iba život ukáže, ktoré si svoje miesto zaslúžia. No len pár ich je v tom, čo a ako robia a hlavne doteraz urobili, jedinečných.

Porozmýšľajte o svojich dvoch percentách z daní [1]. A pripojte sa ku svorke. Spolu zachránime viac lesov.